nedeľa 22. júna 2025

Na čo sú nám zlyhania?

      Tento týždeň bol pre maturantov náročný. Overovali si svoje vedomosti, ale aj svoje schopnosti rôzneho druhu. Moja neter maturovala tiež. A keďže je prvé "dieťa" v rodine, čo šlo maturovať, prežívali sme to všetci. A keď celá šťastná všetkým volala a písala, že to zvládla, všetci sme si vydýchli a tešili sa s ňou. Avšak o 2 dni neskôr ju čakala ďalšia skúška, testy a jazda na vodičský preukaz. Keď telefonáty a správy neprichádzali raketovou rýchlosťou ako to bolo pri maturite, tušili sme, že asi to nebude dobré. Test zvládla, ale jazdu nie. V Petržalke na rozkopanej ceste, kde ani šofér s 30 ročnými skúsenosťami nevie, ako má ísť a kto má prednosť, to nevedel ani nováčik, roztrasená neter po pár hodinách jázd. Zrazu radosť vystriedal smútok.

Keď som počula, ako sa z toho zrútila, stratila dôveru v seba, okamžite sa mi vynorilo moje prvé veľké zlyhanie. Maturitné. Biológia bola môj život od 7. triedy na základnej škole. Chodila som na olympiády, vysvetľovala učivo spolužiakom a nakoniec som sa rozhodla ísť ju aj študovať na vysokú školu. Keď sa vyberala obtiažnosť maturity, automaticky som si dala z biológie úroveň A. Verila som si, vedela som, koľko toho viem a že je to na úroveň A. ALE... vytiahla som si otázku ekológie. Telocvikár, člen komisie, ktorí z biológie vedel akurát túto jedinú otázku, sa toho okamžite chytil. Keď som začala s teóriou, odbil ma, že to ho nezaujíma a začal ma dusiť otázkami z ekológie nášho okolia. Mala som to vedieť, ale nevedela som. Keď som vyšla z triedy, zrejme som bola bledšia ako bežne bývam, lebo sa hneď všetci zbehli ku mne. Odišla som do šatne, sadla si a plakala. Plakala som tak silno, že som sa nevedela ukľudniť a ísť si vypočuť známku. Plakala som tak, že mame som len napísala sms, aby pre mňa prišla do školy. Bolo to pre mňa tak potupujúce, tak zdrvujúce, až nepochopiteľné. Dostala som dvojku. Žiadna katastrofa, hovorili si všetci okolo mňa, moji rodičia, profesori, a asi si to hovoríte aj vy. Ale pre mňa to bolo najväčšie zlyhanie v mojom živote. V tom čase som už bola prijatá na vysokú školu, na odbor Biológia, a ja som zmaturovala na dvojku. No proste - koniec sveta. 

Na druhý deň si ma hneď na prvej hodine zavolala triedna profesorka do kabinetu. Keď povedala prvé slová: "Počula som, čo sa stalo včera..." začala som zase plakať, a ostala som v jej kabinete plakať do konca hodiny. Na druhej hodine si ma zavolala moja profesorka biológie. Nemusela ani nič povedať, keď otvorila náruč, aby ma objala, bola som zase tam... v slzavom údolí. a trvalo to TÝŽDEŇ!!! Neuveriteľne dlho som to spracovávala, vyrovnávala sa s osobným zlyhaním v tom, čo bolo pre mňa najdôležitejšie.

            Dnes už viem, že zlyhania sú našou súčasťou. Každé jedno nás z spraví silnejšieho, múdrejšieho a  skúsenejšieho človeka. A zažije ich každý z nás. Na výške som mala spolužiačku, ktorá nepoznala inú známku ako A. Bola neuveriteľne múdra, mala fantastickú pamäť. Vtedy som si myslela, že jej úplne všetko vychádza, neexistuje, aby zlyhala. Ale dnes vidím, že aj ona mala svoje vnútorné zlyhania. Bola závislá od fajčenia, vadilo jej to, chcela prestať, ale nevedela. To je len malý príklad, ale dôležitý na uvedomenie si, že neexistuje človek, ktorý by nezažil zlyhanie. Len nie každé zlyhanie vidíme. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Na čo sú nám zlyhania?

      Tento týždeň bol pre maturantov náročný. Overovali si svoje vedomosti, ale aj svoje schopnosti rôzneho druhu. Moja neter maturovala ti...